Harry Potter a slzy vtáka fénixa - Kapitola jedenásta: Sídlo

Harry sa rozhliadol. Boli v nejakom dome. Napravo od Harryho, viedli schody na poschodie. Stál v chodbe. Boli tu dvere, ktoré boli pootvorené. Za nimi bola kuchyňa. Bola plná čarodejov. Harry nemal túžbu rozprávať sa s každým jedným. Chcel vidieť znova svoju Angelu. Chcel vidieť jej tvár, keď sa dozvie, že jej rodičia sú živí a zdraví.
„Pán profesor, nemôžem už ísť?“ spýtal sa Harry riaditeľa práve, keď sa na nich obracali pohľady prítomných. Niektorí výskali radosťou keď ich uvideli, ale vzápätí pri pohľade na Harryho im z úst zmizol úsmev. Harry bol na smrť unavený. Hlboké krvavé rany ho ťažili po celom tele.
„Neviem Harry, či by si to zvládol. Asi by bolo najlepšie keby si tu nejaký čas pobudol. Zavolám madam Pomfreyovú, nech sa na teba príde pozrieť. V škole začínajú od zajtra jesenné prázdniny,“
„Pán profesor, chcel by som vidieť..“ nedokončil Harry, pretože ho riaditeľ prerušil.
„Ja viem Harry. Rodičia slečny Dattovej sú členmi Fénixovho rádu a myslím, žeby som mohol pozvať aj tvojich priateľov. Môže to tak byť?“ spýtal sa ho riaditeľ.
Harry kútikom oka spozoroval Aberfortha, ako sa rozpráva so zachránenými čarodejmi.
„Áno pán profesor, ďakujem.“
„To ti ja chcem poďakovať Harry, dnes si mne a môjmu bratovi zachránil život.“
„Teraz ak dovolíš tak ti ukážem tvoju komnatu,“ uškrnul sa riaditeľ.
Harrymu sa podlomili kolená, keď sa chcel pohnúť. Aberforth, ktorý bol zjavne spokojný situáciou ho stihol zachytiť. Spolu s bratom ho doslova doniesli do izby v bezvedomí.

Harry sa prebudil skoro ráno. Uvedomil si, že na sebe nemal okuliare. Niekto mu ich musel dať dole, keď od únavy stratil vedomie. Našiel ich na nočnom stolíku. Vedľa nich boli rôzne prázdne fľaštičky od elixírov. Opatrne sa pokúsil posadiť. Trošku sa mu zatočila hlava. Ležal v akejsi priestrannej miestnosti. Po stenách boli polepené hnedozelené tapety. Na zemi bol červený koberček, tiahnuci sa od dverí k posteli. Vykročil smerom k nim a otvoril ich. Bol na poschodí. Zdola bolo počuť nejaké hlasy. Keď Harry zišiel zo schodov, všimol si, že chodba je plná ľudí. Keď do nej vkročil, rozhostilo sa ticho. Harry si pohľadom premeriaval jedného čarodejníka za druhým. Spoznal nejaké tie tváre.
„Dobré ráno,“ pozdravil ich Harry a prelomil tým rozhostené ticho. Oproti Harrymu sa rozbehla akási osôbka. Bola to jeho milovaná Angela.
„Harry,“ skríkla Angela radosťou a objímajúc Harryho jej z očí vytekali slzy radosti.
„Milujem ťa Harry.“
Chodba opäť stíchla a Harry uvidel pani Dattovú, ktorá sa tvárila udivene. Rovnako tak aj ostatní členovia rádu.
„Aj ja teba láska moja,“ povedal jej Harry a ich pery sa spojili do vrúcneho bozku. Trvalo to asi celú večnosť. Pani Dattová s manželom sa už usmievali. Z bozku ho prerušili jeho spolužiaci. Harry si ich všimol až teraz.
„Tak čo brácho, žiješ?“ spýtal sa James. Za ním stál Sirius s Remusom. Angela sa ho konečne pustila. Za ruky sa však ešte držali vždy.
„Jasné, vyzerám na to, žeby som bol mŕtvy?“
„Ak ti mám pravdu povedať, tak hej,“ povedal Sirius a všetci sa zasmiali. Členovia rádu ostali v dome. Chceli počuť o tom neznámom chlapcovi viac.
„Sirius!“ zakričala zlostne Harryho matka a dala mu facku za ucho. Harry sa zasmial. Vzápätí na Harryho skočili jeho spolužiačky a objímali ho. Alice, Jennifer a Lily.
„Aj ja vás rád vidím,“ zasmial sa Harry.
Po chvíľke zvítavania sa všetci presunuli do rokovacej miestnosti Fénixovho rádu. Bola to miestnosť pri kuchyni. Harry stál s Angelou, držiac sa rukami medzi Albusom a Aberforthom. Stáli za dreveným pultom. Obklopoval ich kruhovitý stôl.
„Všetci sme si rovní,“ pomyslel si Harry. Čo by asi tak povedal kráľ Artuš, keby ho tu tak videl. Zasmial sa pre seba.
Na štvoricu boli upreté zraky v celej miestnosti. Angele to bolo viditeľne proti srsti. Jej modré oči boli celý čas upreté do zemi.
„Angela choď k starej dobrej bande. Nemusia sa na teba upierať všetky oči v miestnosti,“ pošepkal jej Harry. Zamračene sa naňho pozrela.
„Vieš začínam žiarliť,“ dodal s úsmevom na perách. Angela a zasmiala. Vtisla Harrymu jeden povzbudzujúci bozk na líce a odišla si sadnúť k priateľom k stolu.
„Týmto zahajujem schôdzu Fénixovho rádu!“

Schôdza trvala celé hodiny. Preberala sa na nej záchranná akcia trojice. Veľa prítomných boli v nemom úžase, keď riaditeľ opisoval jeho súboj s Voldemortom. Na svete existovali už teraz existovali traja čarodejníci, ktorí sa stretli s Voldemortom v súboji a mohli o tom hovoriť. Jeho spolužiaci si medzi sebou vymieňali neveriace pohľady. Po schôdzi sa za Harrym zastavilo ešte mnoho členov fénixovho rádu. Chceli ho uvidieť, potriasť si ruku s ich záchrancom. Mnohí boli vďační za to, čo dokázala trojica. Po dlhom čase sa bol Harry opäť s priateľmi. Ostali sami v Harryho izbe, kde Harry oddychoval. Predsa ho len súboj s Voldemortom vyčerpal. Ešte nebol dostatočne silný aby ho porazil. Harry si to vyčítal.
„Koľko životov by som zachránil, keby som ho vtedy porazil,“ vyčítal si Harry.
„Veď máš ešte len 15 rokov,“ pripomenulo mu jeho druhé ja.
„No a čo? Ja som ten kto ho musí poraziť. Čím skôr, tým lepšie.“
„Ty ho nesmieš poraziť v minulosti. Nesmieš. Zmenil by si budúcnosť,“ pripomenul mu jeho hlas v hlave.
„Ale mohol by som zachrániť veľa životov. Mojich rodičov, Siriusa...“
„Áno máš pravdu mohol by si to zmeniť, ale to už by si nebol ty. Následky, by mohli byť hrôzostrašné. Netreba sa hrať s budúcnosťou,“
„Mám na dosah lepší život a aj tak naň nemôžem dosiahnuť,“ vzdychol si Harry.
„Nemôžeš zmeniť minulosť, ale môžeš vnímať jej stopy a akceptovať ich...“ pošepkal mu hlas v hlave.

„Harry nad čím premýšľaš?“ spýtala sa ho Angela. Obidvaja ležali v nežnom objatí na Harryho posteli. Bola už tma, všetci v dome spali.
„Nad tým čo príde, nad tým čo môže prísť,“
„Netráp sa, trhá mi to srdce,“ povedala mu Angela a zahľadela sa do jeho smaragdových očí.
„Milujem ťa Angela, neviem čo by som robil, keby si sa stratila z môjho života,“ vyznal Harry svoje city. Angela sa len nežne usmiala pobozkala ho. V nežnom objatí zaspali...

Harry spal a mal krásne sny. Snívalo sa mu o svojich rodičoch, o Hermione a Ronovi, ako spoločné žijú a radujú sa zo života. V tom prekrásnom sne ho však prerušili hlasy.
„Nechaj ho spať, nevidíš aký je unavený?“ spýtala sa nejaké dievča. Harry poznal ten hlas. Bola to Angela, ktorá si teraz sadla k nemu na posteľ a hladkala ho po vlasoch. Vtisla mu jeden nádherný bozk na pery.
„Tak to nebol sen?“ spýtal sa Harry Angely a pobozkal ju teraz on. Niekto si zakašľal.
Harry sa posadil a všimol si, že okolo posteli stoja James, Sirius, Remus, Lily a Jennifer.
„Dobré ráno Harry,“ pozdravila ho Lily.
„Vážne dobré,“ zasmial sa.

10. Kapitola || 12. Kapitola

Kapitola dvadsiata druhá : Už to začínaKapitola dvadsiata prvá : Cesty sa rozchádzajúKapitola dvadsiata : Dvojka je späťKapitola devätnásta: Videné a predvídanéKapitola osemnásta: Šikmá uličkaKapitola sedemnásta: Konečne domaKapitola šestnásta: LúčenieKapitola pätnásta: SenKapitola štrnásta: Prvé kroky Kapitola trinásta: Jeho druhé jaKapitola dvanásta: VysvetlenieKapitola jedenásta: SídloKapitola desiata: VäzenieKapitola deviata: Pomoc KentaurovKapitola ôsma: RokvilleKapitola siedma: Obrana proti čiernej mágiiKapitola šiesta: Triediaci klobúkKapitola piata: Rokfortský expresKapitola štvrtá: Týždeň očakávaníKapitola tretia: Nečakaný príchodKapitola druhá: Odchod od Dursleyovcov Kapitola prvá: Dursleyovci